utorok 17. novembra 2015

Biela tma
   Ujúka vietor. Zima je vo svojej najchladnejšej moci. Snehová búrka sa rozháňa
po širokej stepi. Vyzerá nevinne - doma, za závesmi. Ba, dokonca i na cestách, ktoré spájajú panelákové obydlia. No hlavný ťah a výjazd za hranice mesta do stepi...
Policajné vesty svietia zatvárajúc cestu z mesta.
„Do stepi nesmiete! Je to nebezpečné.“
„Ale...my musíme...“, snažíme sa presvedčiť ochrancu zákona. Človeka poznajúceho miestne pomery...
„Dobre, skúste to. Ale prejdete len do prvej obce. Tam budete musieť prečkať buran, prenocovať...možno za dva dni...“
   S pocitom šťastia ženskej chytrosti sa nám nálada vylepšila. Naše malé autíčko uháňa vpred. Oblizujú nás snehové jazyky. Romantika! Vonku zúri zima. Nekonečná rovina stepi je pokrytá bielulinkým, trblietavým snehom. Vietor fučí, kolíše autom. Občas nám zúrivo zapiští do dverových špár. Neberieme ho vážne.
   Kolóna áut sa zväčšuje. Policajtová tvár v kožušinovom limci je bezkompromisná:
„Vráťte sa! Je to neprejazdné.“
Otáčame auto. Nespokojné. Náš pokus nevyšiel. Vraciame sa zahanbené, nahnevané, rozladené. Dnes sa domov nedostaneme. Trápnosť situácie trochu zmierňuje teplá večera a mäkká posteľ. 380 km do Balchaša sme prenechali snehovej búrke...aspoň na dnešnú noc.
Na druhý deň to skúšame znova. Bez výsledne.
Tretí pokus? Od všadiaľ znie: „JE TO NEBEZPEČNÉ!“
   Opäť tá istá procedúra. Zavíjanie vetra striedajú ťahavé, žalostné melódie z audionahrávky o ruskom pútnikovi. Pred nami je kolóna. Väčšina kamiónov, ktoré sa nemôžu pre poľadovicu vydriapať do mierneho stúpania a pár drzých vodičov na malých autách.
„Keď sa kolóna do 15:00 hod. nepohne, vráťte sa!“...znie to drsne a rozhodne. Nepovzbudil nás!... Búrka naberá na sile. Napätie rastie. Neistota prilieva tiež svoj olej do ohňa.
Nárazový vietor spôsobuje silné kolísanie. Z pravej strany kolóny sú autá zapancierované hrubou vrstvou ľadu...neotvoria dvere. Zhoršuje sa to. A to ešte ani nevypršal časový limit. Ako sa dostaneme z kolóny? Ako sa otočiť? Nevidíme autá v protismere. A to žalostivé ujúkanie z CD-čka! Skutočná snehová búrka. Nie že sa nedá prejsť. Už sa nedá ani vidieť!
   Step je nebezpečná. Dobre nám to hovorili. Nechceli ukazovať gesto klopkavého ukazováka na spánky... Dobrí ľudia zadržali radšej svoje búrlivé emócie v tichom nesúhlasnom sprevádzaní.
   Nevidno na cestu, ba susedná kolóna zmizla...v metelici.
„Kde je cesta? Kde je krajnica? Nič nevidím! Kadiaľ mám ísť? Je niečo predo mnou? Už nevidím ani výstražné svetlá!“ Panika medzi šoférom a spolujazdcom narastá. Sedím za nimi. Sledujem cestu a ticho sa modlím. Nepočujem ani vlastný dych.
„Dávaj pozor! Otvorím dvere, aby sme nezišli z krajnice, lebo nás nájdu vedľa cesty a rozmrazia až na jar!“
   Žalostné ujúkanie sa vyštveralo vo svoje stupnici na najvyšší tón, ruský pútnik pokračuje vo svojej ceste opakujúc Ježišovu modlitbu: „Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou!“ Opakujem s ním tieto slová. Všade je biela tma. Predo mnou, za mnou, okolo mňa... Stále očakávam zadný prudký náraz a zapraskanie kostí - kríže alebo väzy. Kedy to príde?
„Ešte žijem, ešte žijem, ešte...“, opakujem si.
Obieha nás auto. Nevidíme ho, ani nepočujeme. Len jeho výstražné svetieľko nás upozornilo, že sme na ceste a vidia nás.
„A čo ďalej? Kde sme? Mali by sme to tu už poznať! Vošli sme do mesta. Step je za nami!“
   Najhoršie, že sa nevieme zorientovať na známom mieste. Je to ako v bludisku. Ukazujú sa zvodidlá, pouličné lampy a, ...biela tma.
Vyviazli sme z pažeráku smrti. Zasvietil displej na mobile. Zvoní.
„Prijmete nás ešte na noc? Neprešli sme. Skoro sme...“
   Nie je dobré prejsť Pánu Bohu cez rozum a nepočúvať miestnych ľudí. Step je vznešená vládkyňa a snehová búrka v nej naozaj zúri.

Sr. Alena de ND
(spomienky na Kazachstan)



pondelok 16. novembra 2015

Križevac
   Oťaželi mi údy. Ústa suché a vyprahnuté. Chvejúce sa kolená, bledá tvár. Nenápadná otázka okoloidúcej: 
„Sestri, máš čokoládu? Daj si kúsok!“, ma upozornili na vážnosť situácie. Záťaž, pôst, horúci deň...
   Výstup na horu Križevac v Medžugorií... Miesto veľkých obrátení, kajúcich skutkov, presýtené modlitbami. Horlivosť by tu u mňa bola. Snažila som sa držať krok i medžugorský pôst (o chlebe a vode). Tak, ako nás vyzývali. Zrejme to bolo nad moje sily. Mladá, hlúpa, neskúsená.
Ale tie vykrivené členky medzi kamením na výstupe...čo členky! Okoloidúci mali nohy bosé. Hybko sa im ohýbali medzi kamením. Čo na tom, že boli rozdrásané do krvi? Obdivovala som ich. Zdalo sa mi to šialené. Bola to silná viera, či vysoký prah bolesti?
Pot mi stekal po tvári a zásoba vody sa hlásila o svoj záverečný preslov. Medzi prstami sa prešmykovali zrniečka ruženca. Do dnes nechápem ako sa to dá: strmo stúpať a odriekať modlitbu ruženca, dokonca nahlas!
   Vystúpili sme. Spokojní so svojím pokáním, modlitbou a rozbitými nohami. Stretli sme Boha? Pochopili niečo z toho, čo nám chcel povedať?
   Mnohí áno. Posilnení, povzbudení, nadchnutí vracali sa domov. Zostupujeme. Cestu nám zastáva akási žena, s dieťaťom. Bľabocú čosi nezrozumiteľné vo svojej reči a idú od pútnika k pútnikovi. Niekto si  siahne do vrecka, iný zhodí ruksak z pliec. Robím podobne, keď sa nedá odmietnuť ten malý votrelec.
   Nemám ani kúsok chleba, pre každý prípad, aby ma to nepokúšalo na ceste. Ale cukríky vo farebnom papierovom šulci sa mi zdajú príťažlivejšie pre toho chlapca. Podávam mu ich s hrdým vedomím veľkodušnosti. Musím sa zaprieť, ale aspoň niečo do žobravých rúk.
Pýta chlieb...?... nerozumiem. Veď dala som mu, čo som chcela!... V tých očiach je prosba. A v každom dare pútnika, len hlúposť z nadbytku sa prezrádza. Miesto chleba-cukrík, keksík, možno detský džúsik...
   Bože, a tu je bieda! V utečencoch pred bratovražednou smrťou. A hladom.
Zúfalá prosba o kúsok chleba zostane mi navždy v pamäti. Gesto kňaza pri pozdvihovaní Krista nebýva tak vrúcne, tak plné Boha, ako tie detské ruky zopnuté s kúskom „nepotrebného“ chleba bozkavajúc ho najprv svojimi perami.
   Stretla som Boha? ...stretla...V kúsku chleba...

Sr. Alena de ND

(spomienka na Medžugorie)

štvrtok 5. novembra 2015

Teľacie

„Sestra, to je pre vás!“
„Čo to je, Sergej?“ Pozerám s údivom a beriem zo zrobených, špinavých rúk zhužvanú igelitku pri jej krku.
Drží ju od tela. „Opatrne. Mäsko je ešte teplé. Pre Vás, sestra! Na zdravie!“
Zo spodnej časti kvapká čerstvá, červenučká krv a v hornej časti trčí zlomená rebrová kosť.
„Zabili sme teliatko“, oznamuje mi tento veľký, vychudnutý chlap so žiariacimi očami a úsmevom skrytým v zarastenej, slnkom ošľahanej tvári.
„Ale Vy potrebujete nakŕmiť deti! Pre nich ste mali nechať takú dobrotu!“
„Nemusíte mať starosť, sestra. Oni majú dosť!“ Zvučne sa zasmial a hodil rukou. Zrakom pre istotu uhol.
Kým sme sa takto handrkovali, pred veľkou železnou bránou nášho farského dvora, hrčalo staré auto. Ako spolujazdec v ňom sedel Sergejov syn Váňa. Otec ho vozil všade so sebou. A keď náhodou nebol s ním v aute, tak ho hľadal po celom meste. Váňa veľa pil. Nakoniec, ako jeho otec i brat i ... len jemu sa k tomu pridala ešte schizofrénia, takže nemohol zostávať sám.
A ja som držala v rukách čerstvé mäso. Naša sučka veľmi radostne okolo mňa poskakovala, hoci zuby ostražito cerila na zrobeného, utrápeného muža.
Ďakovala som ako najsrdečnejšie som vedela, ale slovenská pohostinná nátura sa ruskej štedrej duši nemôže rovnať.
Rozhegané auto sa pohlo. Dym z výfuku naplnil dvor a pes sa išiel roztrhnúť od štekania na okolo prechádzajúce psy. Hmm... sloboda zvierat. Chodia si len tak spokojne medzi dvory, deti a smeti, a nikomu neprekáža, že sa premnožujú, túlajú a samostatne živia.
Zabuchla som dvere domu. V hlave sa mi zrodil plán, a to bolo skvelé. Vykostila som hovädzie rebierko, naporcovala mäso. Čoskoro trčala zlomená kosť z veľkého hrnca.
Prídu deti. A ja ich môžem nasýtiť polievkou z teliatka od ich deda.


sr. Alena de ND
 (Spomienky na Kazachstan)

Fero

Ó, áno. Dušičkový čas. Cintoríny sa premenili na rajské záhrady.
Farebné kytice, farebné kabáty, vône kvetov, vône parfumov, horiace sviece, horiace cigarey...
Prechádzam medzi hrobmi. Vybavujú sa mi tváre.
Presne. Spomenula som si. Občas ho vidím ako mi kýva. Kto? Aaaaaaale...volali ho Fero. Niekedy premrznutý na kosť klopal na parapetnú dosku najnižšieho okna nášho domu. Slúžila mu ako vstupná brána, odkladový priestor, či jedálenský stôl.
Chudák. Zarastený, špinavý, smradľavý. V nemocnici ho nechceli. Vraj má veľa bĺch. Neuvedomovala som si to, keď som mu preväzovala otvorené rany na nohách. Neviem, čo bolo v horšom stave – nohy či obväzy. Ale boli aspoň suché. K tomu trochu teplej polievky a desať minút pri horúcom radiátory, ktorý vyhrieval nepodstatnú miestnosť – na prezúvanie obuvy.
Fero, odporný chlap, ktorý sa hanbil jesť svoju polievku po svetle, prichádzal až keď sa zotmelo. A niekedy zo svojho igelitového „kufra“ vytiahol čerstvo vyžobranú novú čokoládu – ako vďačnosť pre mňa.
Ešte stále ho vidím ako mi kýva na pozdrav v bezprstových rukaviciach. Pred kostolom, kam nechcel ani zajsť... ohľady, či svedomie?
Oznámili nám to.
Prechádzam pomaly. Nemal na hrob. A predsa nosil domov v očiach. Ten, kde bol vítaný. Otvorili sa mu brány neba.


sr. Alena de ND

utorok 8. septembra 2015


Svätojánska muška

Bože, 
tvoja láska je ako svätojánska muška.
Pohybuje sa v džungli môjho života
a svieti v okamihu,
keď to najmenej čakám.
Vyvolávaš údiv, 
pozornosť na seba,
a všetko ostatné zaniká v nezaujímavej všednosti.
Len to živé svetielko je dôležité pre moju pozornosť.
Ako bod,
na ktorý sústreďuješ celé moje "ja".





JANTÁROVÉ SRDCE

Žltý svit sa rozlieva do stmievajúceho sa dňa.
Na príchode noci jasne žiari medkastá farba slnka.
Ako jantár rozžiarený jeho lúčmi.
Aké musí byť srdce Boha,
keď je tak čisté?
Aký pohľad nosí vo vnútri,
keď toľkí zaň položili život?
Jantár je vzácny svojím pohľadom,
ktorý v sebe nosí,
ako zvyšky života v ňom zaliate naveky!
Ó, Bože, 
Ty nepotrebuješ v sebe nosiť zvyšky zabudnutého, mŕtveho života!
Ty nosíš vo svojom srdci ŽIVOT!
Život pre mňa, pre starca i deti
 ... pre všetkých!
Život,
ktorý nemožno udržať,
a predsa
ukrytý je v pevnosti jantárového lesku.



nedeľa 22. marca 2015



Prečo sa rozvádzajú rodiny

Zaujímavý príbeh. Určite si ho prečítajte do konca. Núti rozmýšľať!

Raz k múdremu starcovi prišla žena a povedala: 
- "Pred dvoma rokmi si ma zosobášil s mojim mužom. Teraz nás rozveď! Ja s ním už nechcem žiť!"
- "A aká je príčina toho, že sa chceš rozviesť?"-spýtala sa starec
- "U všetkých mužovia prichádzajú načas domov z práce. Môj manžel vždy mešká. Preto je u nás každý deň škandál."
Starca to prekvapilo a spýtal sa:
- "Len toto je príčina?"
- "Áno. Ja nechcem žiť s človekom, ktorý má takéto nedostatky."-povedala žena
- "Rozviesť, to vás rozvediem, no pod jednou podmienkou. Choď teraz domov, upeč veľký, chutný chlieb a prines mi ho. No keď budeš piecť chlieb, nič neber z domu! Soľ, vodu, vajcia i múku si vypýtaj od susediek. A určite im povedz príčinu svojej prosby!" - povedal starec.
Žena odišla domov a dala sa do práce. Zašla k susedke a povedala:
- "Susedka, požičaj mi za pohár vody."
- "A čo vy nemáte vodu? Vari nemáte vo dvore studňu?"
- "Vodu máme, ale išla som sa posťažovať k múdremu starcovi na muža a chcela som, aby nás rozviedol." -vysvetlila žena. Len čo to povedala, susedka si vzdychla a povedala: 
- "Ach, keby si vedela akého mám ja muža!" a začala sa sťažovať na svojho manžela.
Potom žena zašla k druhej susedke vypýtať si soli.
- "A čo, ty nemáš soľ? Pýtaš len jednu lyžičku!"
- "Soľ mám, ale bola som sa posťažovať starcovi na muža a požiadať o rozvod." -povedala žena a nestihla ani vetu dokončiť, keď tu susedka zvolala: "Keby si ty vedela akého mám ja muža!"- a začala sa sťažovať na svojho manžela.
A tak, ku komu táto žena prišla pýtať si suroviny na chlieb, všade počula sťažnosti na manželov.
Nakoniec upiekla chutný, voňavý chlieb a zaniesla ho starcovi so slovami:
-"Ďakujem ti, ochutnaj môj chlieb spolu so svojou rodinou. Ale nech ťa ani nenapadne rozviesť nás s mužom!"
- "Prečo, čo sa stalo dcérenka?"
- "Zdá sa mi, že môj manžel je najlepší zo všetkých!"- odpovedala mu.

sobota 7. marca 2015

PRÍBEH PÍSANÝ ŽIVOTOM

(príbeh som našla na internete, uvádzam ho pre povzbudenie)


Skutočný príbeh

Bolo to dávno. Viac ako pol storočia nazad. Mala som dvadsať. V jedno jarné ráno som kráčala domov. Plná radosti a nadšenia. Áno, o 9 mesiacov budem držať v rukách svoje prvé dieťa. Darujem život... Plesala som. I môj manžel sa tešil. Nosil nás v náručí... Až do chvíle, kým predbežné vyšetrenie ukázalo, že niečo nie je v poriadku. „Potrat nie!“ vykríkla som. „Donosím! Darujem život!“ – bila som sa o svoje právo. Martin, veľvyslanec v cudzej krajine a môj vlastný manžel sa nevzdával: „Vieš, že si to nemôžeme dovoliť. Mať postihnuté dieťa, to sa nepatrí... Mám vysoké postavenie, skvelú kariéru. Ak by sme si ho nechali, pokazí nám celý život.“ Omdlela som. Od strachu, bolesti, od zmätku v ktorom som volala na celé nebo a prosila som o zmilovanie. Boh mlčal a ja som plná zlosti podpísala pri svetle zapadajúceho slnka papier, že dieťa privediem na svet, ale hneď po pôrode sa ho zrieknem. Neuvidím jeho tvár, odhodím svoje materstvo,odhodím svoje materinské mlieko a dovolím, aby.... život z môjho života bol daný inému. Ó Bože, ako som ťa prosila o pomoc. Volala som, ale nemala som pri sebe nikoho, iba môjho manžela, ktorý ma ubezpečoval, že som sa rozhodla správne. Aké šťastie v nešťastí, že som nepodpísala potrat. A aká bolesť, keď som sa zriekla života, ktorý som počula plakať. Narodil sa nám chlapec... A hoci som ho nevidela, moje srdce vedelo, že to nie je naše posledné stretnutie... Čas plynul. Pokojne. Ako vlny mora. Prilieval nové priateľstvá, úspechy i radovánky. Odliv odplavoval so sebou smútok zo zapredania vlastnej krvi. A takto prešlo desať rokov – šťastných rokov a predsa žobrácky chudobných, áno chudobných na lásku i na plač dieťaťa. V jednu tmavú noc sa znova ozvala vo mne stará túžba: „Dieťa, dieťa!“- bilo v pravidelnom rytme moje srdce. Strach sa miešal s bolesťou a neistotou.Nasledovali dlhé večery slzavých i tvrdých dialógov na tému „Áno životu, nie smrti.“ Zvíťazila som.Na jeseň, keď zapadalo slnko som vychádzala z gynekologickej kliniky so správou, že čakám dieťa. Šla som po pobreží, pozerala som sa na more a v duchu som volala: „ Bože, Ty ktorý vraj vládneš aj nad morom, aj nad hviezdami, požehnaj ma. Daj, aby som bola matkou a aby moje dieťa bolo zdravé.“ Počul si ma. A my sme do svojej rodiny prijali zdravé modrooké dievčatko: Janku. Stala sa pre nás všetkým. Bola veľmi múdra. Vychovali sme ju bez problémov, rada sa učila a zdalo sa, že je šťastným dieťaťom svojich – pre kariéru – žijúcich rodičov. Spomínam, bolo to v tretí rok jej štúdia na gymnáziu. Prichádzala zo školy a v očiach jej žiarilo nezvyčajné svetlo. „Mami,“- povedala a objala ma – „mami, ja chcem byť kresťankou. Dnes som stretla Martina. Vieš, on raz bude farárom, ale on je ku mne taký dobrý. Mami, ak je taký dobrý aj Boh, tak ja inak nemôžem. Prosím, dovoľ mi, aby som sa mohla dať pokrstiť.“ Rozplakala som sa. Spomenula som si, ako ma moji rodičia nútili každú nedeľu chodiť do kostola a ako som sa na to hnevala. Ako som za každým zlyhaním videla Teba Bože, starého dedka sediaceho na mraku a hroziaceho sa palicou, čakajúceho na chvíľu, kedy sa potknem. Spomenula som si, ako si ma udrel, veľmi udrel a hoci tomu bolo skoro 30 rokov, pamätala si všetko do posledných detailov, veď si mi chcel dať postihnuté dieťa. A ja som sa rozhodla, že ti nikdy nedám svoje dieťa, že si ho ochránim sama. A nedala som ho ani pokrstiť. Svoj jediný poklad, moju milovanú dcéru, som držala v náručí a cítila som, že mi ju chceš vziať. Ešte tuhšie som si ju privinula k sebe a ponorila som sa do svojich myšlienok. „Mami, prečo plačeš?“ – zaznel jej nežný hlas. Chcela som jej povedať, že nechcem, aby sa modlila, že nechcem, aby sa dala pokrstiť, ale z môjho hrdla sa v tej chvíli vydrali slová, ktoré vôbec neboli v mojej mysli: „ To nič, len som si na niečo spomenula. Urob, ako myslíš. A ak chceš, môžeš ku nám niekedy priviesť aj toho Martina.“ Čas plynul. Priviedla ho. Stal sa našim rodinným priateľom a známym. Nehovoril o Bohu, ale žiarilo z neho niečo, čo nás spájalo. Veľmi by som sa tešila, keby práve Martin bol našim zaťom a často som si opakovala, že cesta, ktorú si vybral nie je jeho... Mal niekoľko mesiacov pred vysviackou. Odišiel domov k mame, ktorá ho vychovávala sama. Jeho otec zomrel pri autonehode. Miloval ju a nosil ju vo svojom srdci. Spomínal na chvíle ako sa s ním hrávala, ako sa prechádzali popri mori, ako stavali z piesku hrady a vôbec neboli smutní z toho, že im ich nejaká vlna zničila. Vraveli si, že ty, Bože, si im dal ruky a oni môžu postaviť nový hrad – ešte krajší a väčší... Keď sa vrátil od mamy späť do našej farnosti, veľmi sa zmenil. A našej Janke, len tak medzi rečou, raz povedal, že jeho mama nie je jeho mamou, a že on sám je adoptovaný, pretože sa mal narodiť akopostihnutý a jeho rodičia by si nemohli dovoliť vychovávať postihnuté dieťa. Vraj mali pred sebou veľkú kariéru. Keď nám to Janka pri pohári džúsu rozprávala, mňa i môjho manžela prenikol zvláštny pocit. Stíchli sme. Obaja. A naša dcéra v ten večer zakončila naše spoločné posedenie vetou: „Mami, oci, idem sa pomodliť za Martina. Mám ho rada ako svojho brata a veľmi mu prajem, aby skôr ako sa stane kňazom, našiel svojich pravých rodičov.“Vstala a odišla. Také ticho, aké nastalo medzi nami som zažila iba raz. Keď som sa dozvedela, že moje prvé dieťa bude postihnuté. Hlavou mi hýrili myšlienky: „Čo ak sa lekári mýlili? Čo ak sa malý narodil zdravý? Čo ak si to namýšľam? A Martin nie je našim synom? A ak je, ako to vysvetlíme Janke?“ Manžel zvieral v rukách peňaženku a hľadel na veľký guľatý mesiac. Hoci mal za sebou náročný deň v práci, na spánok ani len nepomyslel. „To nie je možné.“- zamrmlal a pozval ma na prechádzku po brehu mora. Bože, dobre si pamätám, ako za nami ostávali stopy v piesku, hoci vlny dorážali k našim nohám. Akoby si nám chcel povedať: „Nič predo mnou nezakryjete, je to márne.“ Mlčali sme. Držali sme sa za ruky a každý z nás si v sebe ťažkal bremeno minulosti... Vrátili sme sa, no sny v tú noc vôbec neprichádzali. Janka sa chystala oslavovať svoje 18. – náste narodeniny. Bola šťastná a tešila sa zo všetkých známych i z darov. Len jedno ju zarmútilo. Jej oslava sa konala bez Martina. Povedal, že príde, keď bude sama a prinesie jej dar, o akom sa jej ani nesnívalo. Svoj sľub splnil. Prešlo niekoľko dní a vstúpil na našu terasu. Všetci traja sme si nastúpili pred dvere. Martin držal v ruke dve kytice a jednu slávnostne zabalenú fľašu alkoholu. V očiach sa mu leskli slzy. Oprela som sa o manžela. Kŕčovito stláčal kľučku na dverách. Nič netušiaca Janka sa Martinovi hodila okolo krku a on ju objal. Podal jej kyticu bielych ruží a povedal : „Janka, nemôžem ti dať viac, ako to, že som a chcem zostať tvojim bratom. Prišiel som, aby som tebe i tvojim rodičom porozprával svoj príbeh...“ Podlomili sa mi kolená. Cítila som, ako ty Bože, odhaľuješ najväčšiu ranu môjho života. Ale vedela som že nemôžem ujsť. A tak som prosila o tvoje milosrdenstvo, ktoré mi malo byť preukázané cez môjho syna. Martin zvieral vo svojej ruke kyticu červených ruží a pozeral sa na more. „Bože,“- začal – „ďakujem ti za dar života. Ďakujem ti, že si mi dovolil, aby som sa narodil. I keď som nemal byť zdravý, a ja viem, že moja mama sa ma zriekla. Môj Bože, teraz ti ju odovzdávam a ponáram ju do tvojej lásky. Chcem jej povedať, že jej odpúšťam, a že ju veľmi ľúbim. Ďakujem ti za odvahu ktorú si jej dal i za to, že mi darovala život.“ Obrátil sa ku mne. Podal mi kvety a bez slova ma objal. Slzy boli tou najvýrečnejšou rečou a nepotrebovali slová. Môj syn sa však nadýchol a pokračoval: „Môj Bože, keď sa otcovi narodí syn, je na neho hrdý. Zavolá kamarátov a spolu oslavujú. Môj otec, mal však radšej svoju kariéru ako dieťa. No chcem aby si vedel, že je to chlap a že on nie je vrah. Súhlasil s tým, aby som sa mohol narodiť. A viem, že je natoľko odvážny, že dnes bude oslavovať so svojim synom. Preto som mu priniesol túto fľašu.“ Ešte nikdy som nevidela svojho manžela kľačať a plakať na kolenách. Zvíjal sa v prachu terasy pred svojim synom. A on? Kľakol si k nemu, objal ho a plakali dvaja. Po desiatich minútach vstali. „Nie!“ – ozval sa výkrik mojej dcéry. „Prečo ste mi to nikdy nepovedali? Prečo? Ako ste mohli, ako ste to mohli urobiť?“ Ruže, ktoré držala v dlaniach odhodila a rozbehla sa k moru. Utekali sme za ňou. Chcela som ju objať, ale nedovolila mi to. „ Nechajte ma! Nechajte ma, chcem byť sama!“- vzlykala a utekala po pláži. Ó, Bože, keď som videla ako sa jej silueta odráža v zapadajúcom slnku, zdalo sa mi, že v mojom živote zapadlo to najväčšie šťastie. Ja, úbohá, bezmocná matka som sa ocitla v pevnom objatí svojho vzlykajúceho manžela. Stáli sme tam ako dve osamelé palmy pozerajúce sa na vzďaľujúci sa ideál života. Martin pokojne kráčal za Jankou. On jediný mohol vstúpiť do jej samoty a bolesti. Posadili sa do piesku a mlčky pozerali na odchádzajúci deň. Lúče slnka sa odrážali na morskej hladine a rozprávali trasľavou rečou nádeje. Príde niečo nové. Akoby hovorili to, čo bolo v ten deň povedané v liturgii: „Odpúšťajte a bude vám odpustené. Proste a bude vám dané. Hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám.“ Janka plakala a zvierala päste. Viem Bože, mala na to právo. Mala právo nás nenávidieť, odvrhnúť, veď sme ju klamali celých osemnásť rokov. „Tvoje slzy sú slané ako more. Ono vždy prináša niečo nové a odnáša staré. Dnes ti prinieslo pravdu o tvojom i mojom živote.“- povedal Martin: „Ak chceš odídem. Ak chceš, ostanem. Pôjdeme za rodičmi a povieme im, že začneme odznova. Rozhodni sa sama.“ Ostalo ticho, len vlny spievali svoj ustavične opakujúci sa refrén. „Ostaň.“- precedila pomedzi zuby – „Chcem im odpustiť ako si im odpustil ty.“ Vstali, videla som, ako sa ku nám blížia a počula som ako rýchle mi bije moje srdce. Manžel hľadel do zeme. Už sme počuli šelest ich krokov, keď sa ozval Jankin plačúci hlas: „Dnes som dostala najväčší dar. Pravdu. Mami, ocko, ďakujem za brata, za to, že ste mu dali život.“ Bez slov sme kráčali domov. Čakala nás večera. Skoro po pol storočí sa v našom dome ozývala úprimná modlitba k tebe Bože: „Požehnaj nás, i tieto dary, ktoré budeme jesť z tvojej štedrosti...“ Prešlo zopár týždňov a my sme sa plní strachu a bolesti zberali na kňazskú vysviacku svojho syna. Chceli sme sa skryť vzadu v kúte katedrály. Keď sme sa blížili k bráne, vystúpila ku nám žena s tvárou plnou vrások. „Vitajte, nech sa páči. Martin si praje, aby ste sedeli v prvej lavici.“ Od prekvapenia sme niečo zamrmlali a nechali sme sa viesť. Rovno pred oltár. Úbohá v slzách a v bolesti sa topiaca žena sa poklonila a odišla.No stihla nám podať obálku. Otvorila som ju. Vypadol z nej lístok: „Milá mamička, ocko, sestrička, žena, ktorá vás priviedla na toto miesto je moja druhá mama. Ona ma vychovávala a ju si Boh vyvolil, aby ma sprevádzala životom. Milujem ju, rovnako ako Vás a túžim, aby dnes, keď sa stanem kňazom sedela vedľa vás. Prijmite ju tak, ako ste prijali mňa. Pri mojej prvej svätej omši budem ďakovať Bohu za vás a prosiť ho, aby rozplietol naše cesty svojou láskou a milosrdenstvom Váš syn Martin“ Bez slova som list podala manželovi a modlila sa, aby som bola schopná pozrieť sa tej žene: „mame Anne“ do tváre. Prichádzala. Poklonila sa pred svätostánkom a posadila sa vedľa mňa. Objala som ju. Premožená tvojou prítomnosťou Bože a istotou, že „nič nie je také skryté, aby sa neprezvedelo“, som vzlykajúc povedala : „Prosím, odpustite!“ Usmiala sa, dotkla sa môjho líca a pokojne s múdrosťou prežiarenou utrpením života kývla hlavou: „Boh a ja sme vám už dávno odpustili.“ Čas plynul. Deti rástli. Janka šla študovať do zahraničia a tam si našla svoju životnú lásku. Ostala na druhej strane mora. Občas zavolá, napíše email, pošle fotky.... Môj vnuk má už dva roky a ešte som ho nevidela. Martin ešte niekoľko rokov ostal v našej blízkosti. Navštevoval nás i sobášil v kostole. A bol to veru najvyšší čas. O pár mesiacov na to môj manžel dostal mozgovú príhodu a odišiel do večnosti. Maťko bol pri ňom, vyspovedal ho a povedal mu posledný krát: „Rozhrešujem ťa od všetkých hriechov. Bože, Ty si mu všetko odpustil...“ Ostala som sama. Túžiaca robiť niečo dobré. Pod svoju strechu som prijala „mamu Annu“, ženu ktorá sa so mnou delila o môjho syna. Bože, bola to ona, čo ma učila ako ťa mám milovať, ako sa mám s tebou rozprávať, ale ja som si nevedela odpustiť zlobu môjho hriechu. Na Veľkú Noc prišiel medzi nás Martin a oznámil nám, že sa začína pripravovať na cestu do Afriky. Chce sa stať misionárom. Odišiel. Ešte len vtedy som ti Bože, začala vyčítať, že si krutý a trháš moje materinské srdce na kúsky. Anna však mlčala. Držala v rukách ruženec a aj so slzami v očiach vravievala: „Panna Mária, postaraj sa o Maťka, veď pre teba ani Afrika nie je ďaleko.“ Rok po Martinovom odchode, ráno na veľkonočnú nedeľu nevyšla zo svojej izbičky. Našla som ju bez života. V pravej ruke zvierala kríž a v ľavej fotku svojho syna. Ježiš, prišiel si pre ňu, ty, Pán života i smrti, a to vo chvíli, keď vychádzalo slnko. Vzal si si ju a poďakoval si sa za to, že prijala to, čo odhodilo ľudské sebectvo.... Ostala som sama. Každý deň pred západom slnka prichádzam sem na breh mora a volám. Kričím na teba: „Pane zmiluj sa! Kyrie eleison!“ Prežívam svoju starobu, čakajúc že ty, Bože mi vrátiš moje deti.Ak som sa rozhodla prerozprávať tento príbeh, je to len preto, lebo túžim, aby ostatné ľudské stvorenia brali život vážne a aby si raz nemuseli kruto uvedomiť to, čo s istotou viem: „Nič nie je také utajené, aby sa neprezvedelo.“ A hoci „svoj hriech mám stále pred sebou, viem Pane, že ty si dobrý, milostivý a láskavý a odpúšťať nám naše neprávosti.“ Prosím ťa, zmiluj sa nado mnou i nad všetkými ženami, ktoré odhodili „Život.“ A hoci o chvíľu zapadne slnko, mám nádej že i zajtra ho uvidím vychádzať. 
                                                                                              (z rozprávania maminy žijúcej v zahraničí)

utorok 24. februára 2015

Mamičky-papučky!!! :)


Maminky, ktoré sa rady chytáte ihlíc a vlny, vám jeden jednoduchý nápad, ako obuť svoje ešte nechodiace ratolesti! :):):)



POSTUP: 

1. začíname s 25 očkami
2. upletieme 49 riadkov hladko a obratko striedajúc
3. 8. očiek ukončíme
4. zmeníme farbu a pletieme 6 riadkov len hladko
5.zmeníme farbu a pletieme opäť hladko a obratko 6 riadkov 
6. 4-5 krok opakujeme tak, aby sme mali 6 pásikov
7. zošijeme pätu
8. zošijeme podošvu
9. stiahneme špičku
10. prizdobíme brmbolčekom alebo mašličkou

A tu je adresa:   https://www.youtube.com/watch?v=D1GH49E36I4