piatok 15. januára 2016

Vladimírska Madona
   
   Ikona. Opäť ikona. Nádherná Vladimírska Madona v krvavočervenom plášti s Dieťaťom na rukách.
   „Svjataja Rus“ (Sväté Rusko)! Tak mi to znie v ušiach. Skutočne sväté Rusko, ktoré ale na dlho zožral červený drak komunizmu. Ako to je dnes? Ťažko povedať, ale neriešim to. Skôr naopak. Vďačnosť za dedičstvo viery, ktorú uchováva pravoslávie, mi napĺňa srdce hlbokým dojatím. Vďačnosť a zbožnosť sa prelievajú vo mne ako kvapalina v spojených nádobách. Madona! Ako by som ťa vrúcne pobozkala! Nemôžem.
   Našla som si tiché, tmavé miesto na kamennej dlažbe. Opatrne, aby som náhodou, veľmi neobozretnou, nevošla do zakázaného priestoru. Bazilika Narodenia Pána vo Svätej Zemi je rozkúskovaná ako pizza. Každý kút má pod ochranou iné kresťanské spoločenstvo - cirkev.
   Ukradomky si obzerám krásny strieborný ikonostas, bohaté krištálové lustre, horiace olejové lampy. A pohľad na Madonu! Mám rešpekt. Pravoslávny „báťuškovia“ sa pripravujú na bohoslužbu. Ich dlhé rúcha a brady, vysoké čiapky a veľké strieborné kríže na prsiach vo mne zatajujú dych. Priestor musí byť voľný!!
   Rýchlo a energicky chodia dookola. Dymiace kadidlá plné voňavého tymiánu zúrivo štrngajú o závesné reťaze. Ťahavá melódia s „odmieľaním“  nezrozumiteľných modlitieb zoviera vo mne srdce. Radšej sa ani nepribližujem. Zo svojho úkrytu sledujem túto bohopoctu. Len rozmýšľam, že pri ich zúrivej zbožnosti by im viac svedčali do rúk samopaly ako kadidlá na oslavu Boha.
   Čo si o tom asi myslí Boh? Netuším. Pozerám do tváre prekrásnej Madony vytierajúc si slzy padajúce mi po tvári.

30.11.2015

(Spomienka na Svätú Zem)
Sadze a Boh
   
   Opieram si čelo o obhorený oltár. Ťažko povedať, či horel sám alebo sviece okolo neho. Vyzerá desivo. Je tmavý. Z prednej strany – tmavý, až čierny obraz s rozbitým sklom, pod ním uzamknuté dvojité drevené dvierka. Zo zadnej strany dva malé schodíky vyvyšujú miesto pre jedného človeka, pravdepodobne kňaza. Tento malý oltár je prenosný a patrí koptskej cirkvi.
   Som v bazilike Božieho Hrobu vo Svätej Zemi. Dlhá rada, hluk, modlitby prerývané výkrikmi a upozorneniami pravoslávnych popov priťažuje dym z kadidiel a obetných horiacich sviec. Napriek tomu však posvätnosť miesta napĺňa srdce a očakávania.
Vystála som radu, pobozkala Boží hrob a teraz opieram čelo o neznámy oltár. Našla som ho náhodou...informáciou, ktorá ku mne preletela ponad dav: je tam koptská jaskyňa.
   Obchádzam okolo, obzerám si miesta. Pred malou kaplnkou stojí na smrť unavený koptský mních. Nemá sa kedy ani napiť. Od únavy ma skoro nevidí. Gestom ho prosím, aby som mohla zájsť do mini kaplnky, ktorú stráži. Slzy sa mi tlačia do očí, ukradomky ich utieram. Ikona Matky Božej sa na mňa dojímavo díva. Množstvo tenkých sviec a voňavých olejov zaberá i tak malý priestor oltára.
Vojdem dnu. Kľaknem si a rukou sa načiahnem do malého otvoru v oltárnej plachte. Je celkom na spodu. Ukrýva možnosť dotknúť sa Božieho hrobu z druhej strany ako majú všetci ostatní pútnici. Neviem čo ma viac dojíma: kaplnka, dotyk cez tajný otvor alebo unavený mních. Rýchlo si vytieram padajúce slzy. Rýchlym krokom a ďakovným gestom odchádzam.
   A vtedy som to našla. Obhorenú, zadymenú, začmudenú, tmavú jaskyňu a ten oltár. Konečne miesto, kde sa môžem ticho modliť. Moja tichá modlitba v sadzi kadidiel bola vtedy vrúcnym objatím Boha tam, kde nikto nevidel.
   Celá vrúcnosť môjho srdca vyletela k nebu. Práve tu. Na najšpinavšom a najčiernejšom mieste vo Svätej Zemi. Kto mohol vtedy tušiť, že o rok dvadsaťjeden mladých mužov koptskej cirkvi vydá na brehu mora svedectvo viery pred celým svetom svojou mučeníckou krvou!?

30.11.2015
(Spomienka na Svätú Zem)