utorok 17. novembra 2015

Biela tma
   Ujúka vietor. Zima je vo svojej najchladnejšej moci. Snehová búrka sa rozháňa
po širokej stepi. Vyzerá nevinne - doma, za závesmi. Ba, dokonca i na cestách, ktoré spájajú panelákové obydlia. No hlavný ťah a výjazd za hranice mesta do stepi...
Policajné vesty svietia zatvárajúc cestu z mesta.
„Do stepi nesmiete! Je to nebezpečné.“
„Ale...my musíme...“, snažíme sa presvedčiť ochrancu zákona. Človeka poznajúceho miestne pomery...
„Dobre, skúste to. Ale prejdete len do prvej obce. Tam budete musieť prečkať buran, prenocovať...možno za dva dni...“
   S pocitom šťastia ženskej chytrosti sa nám nálada vylepšila. Naše malé autíčko uháňa vpred. Oblizujú nás snehové jazyky. Romantika! Vonku zúri zima. Nekonečná rovina stepi je pokrytá bielulinkým, trblietavým snehom. Vietor fučí, kolíše autom. Občas nám zúrivo zapiští do dverových špár. Neberieme ho vážne.
   Kolóna áut sa zväčšuje. Policajtová tvár v kožušinovom limci je bezkompromisná:
„Vráťte sa! Je to neprejazdné.“
Otáčame auto. Nespokojné. Náš pokus nevyšiel. Vraciame sa zahanbené, nahnevané, rozladené. Dnes sa domov nedostaneme. Trápnosť situácie trochu zmierňuje teplá večera a mäkká posteľ. 380 km do Balchaša sme prenechali snehovej búrke...aspoň na dnešnú noc.
Na druhý deň to skúšame znova. Bez výsledne.
Tretí pokus? Od všadiaľ znie: „JE TO NEBEZPEČNÉ!“
   Opäť tá istá procedúra. Zavíjanie vetra striedajú ťahavé, žalostné melódie z audionahrávky o ruskom pútnikovi. Pred nami je kolóna. Väčšina kamiónov, ktoré sa nemôžu pre poľadovicu vydriapať do mierneho stúpania a pár drzých vodičov na malých autách.
„Keď sa kolóna do 15:00 hod. nepohne, vráťte sa!“...znie to drsne a rozhodne. Nepovzbudil nás!... Búrka naberá na sile. Napätie rastie. Neistota prilieva tiež svoj olej do ohňa.
Nárazový vietor spôsobuje silné kolísanie. Z pravej strany kolóny sú autá zapancierované hrubou vrstvou ľadu...neotvoria dvere. Zhoršuje sa to. A to ešte ani nevypršal časový limit. Ako sa dostaneme z kolóny? Ako sa otočiť? Nevidíme autá v protismere. A to žalostivé ujúkanie z CD-čka! Skutočná snehová búrka. Nie že sa nedá prejsť. Už sa nedá ani vidieť!
   Step je nebezpečná. Dobre nám to hovorili. Nechceli ukazovať gesto klopkavého ukazováka na spánky... Dobrí ľudia zadržali radšej svoje búrlivé emócie v tichom nesúhlasnom sprevádzaní.
   Nevidno na cestu, ba susedná kolóna zmizla...v metelici.
„Kde je cesta? Kde je krajnica? Nič nevidím! Kadiaľ mám ísť? Je niečo predo mnou? Už nevidím ani výstražné svetlá!“ Panika medzi šoférom a spolujazdcom narastá. Sedím za nimi. Sledujem cestu a ticho sa modlím. Nepočujem ani vlastný dych.
„Dávaj pozor! Otvorím dvere, aby sme nezišli z krajnice, lebo nás nájdu vedľa cesty a rozmrazia až na jar!“
   Žalostné ujúkanie sa vyštveralo vo svoje stupnici na najvyšší tón, ruský pútnik pokračuje vo svojej ceste opakujúc Ježišovu modlitbu: „Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou!“ Opakujem s ním tieto slová. Všade je biela tma. Predo mnou, za mnou, okolo mňa... Stále očakávam zadný prudký náraz a zapraskanie kostí - kríže alebo väzy. Kedy to príde?
„Ešte žijem, ešte žijem, ešte...“, opakujem si.
Obieha nás auto. Nevidíme ho, ani nepočujeme. Len jeho výstražné svetieľko nás upozornilo, že sme na ceste a vidia nás.
„A čo ďalej? Kde sme? Mali by sme to tu už poznať! Vošli sme do mesta. Step je za nami!“
   Najhoršie, že sa nevieme zorientovať na známom mieste. Je to ako v bludisku. Ukazujú sa zvodidlá, pouličné lampy a, ...biela tma.
Vyviazli sme z pažeráku smrti. Zasvietil displej na mobile. Zvoní.
„Prijmete nás ešte na noc? Neprešli sme. Skoro sme...“
   Nie je dobré prejsť Pánu Bohu cez rozum a nepočúvať miestnych ľudí. Step je vznešená vládkyňa a snehová búrka v nej naozaj zúri.

Sr. Alena de ND
(spomienky na Kazachstan)



pondelok 16. novembra 2015

Križevac
   Oťaželi mi údy. Ústa suché a vyprahnuté. Chvejúce sa kolená, bledá tvár. Nenápadná otázka okoloidúcej: 
„Sestri, máš čokoládu? Daj si kúsok!“, ma upozornili na vážnosť situácie. Záťaž, pôst, horúci deň...
   Výstup na horu Križevac v Medžugorií... Miesto veľkých obrátení, kajúcich skutkov, presýtené modlitbami. Horlivosť by tu u mňa bola. Snažila som sa držať krok i medžugorský pôst (o chlebe a vode). Tak, ako nás vyzývali. Zrejme to bolo nad moje sily. Mladá, hlúpa, neskúsená.
Ale tie vykrivené členky medzi kamením na výstupe...čo členky! Okoloidúci mali nohy bosé. Hybko sa im ohýbali medzi kamením. Čo na tom, že boli rozdrásané do krvi? Obdivovala som ich. Zdalo sa mi to šialené. Bola to silná viera, či vysoký prah bolesti?
Pot mi stekal po tvári a zásoba vody sa hlásila o svoj záverečný preslov. Medzi prstami sa prešmykovali zrniečka ruženca. Do dnes nechápem ako sa to dá: strmo stúpať a odriekať modlitbu ruženca, dokonca nahlas!
   Vystúpili sme. Spokojní so svojím pokáním, modlitbou a rozbitými nohami. Stretli sme Boha? Pochopili niečo z toho, čo nám chcel povedať?
   Mnohí áno. Posilnení, povzbudení, nadchnutí vracali sa domov. Zostupujeme. Cestu nám zastáva akási žena, s dieťaťom. Bľabocú čosi nezrozumiteľné vo svojej reči a idú od pútnika k pútnikovi. Niekto si  siahne do vrecka, iný zhodí ruksak z pliec. Robím podobne, keď sa nedá odmietnuť ten malý votrelec.
   Nemám ani kúsok chleba, pre každý prípad, aby ma to nepokúšalo na ceste. Ale cukríky vo farebnom papierovom šulci sa mi zdajú príťažlivejšie pre toho chlapca. Podávam mu ich s hrdým vedomím veľkodušnosti. Musím sa zaprieť, ale aspoň niečo do žobravých rúk.
Pýta chlieb...?... nerozumiem. Veď dala som mu, čo som chcela!... V tých očiach je prosba. A v každom dare pútnika, len hlúposť z nadbytku sa prezrádza. Miesto chleba-cukrík, keksík, možno detský džúsik...
   Bože, a tu je bieda! V utečencoch pred bratovražednou smrťou. A hladom.
Zúfalá prosba o kúsok chleba zostane mi navždy v pamäti. Gesto kňaza pri pozdvihovaní Krista nebýva tak vrúcne, tak plné Boha, ako tie detské ruky zopnuté s kúskom „nepotrebného“ chleba bozkavajúc ho najprv svojimi perami.
   Stretla som Boha? ...stretla...V kúsku chleba...

Sr. Alena de ND

(spomienka na Medžugorie)

štvrtok 5. novembra 2015

Teľacie

„Sestra, to je pre vás!“
„Čo to je, Sergej?“ Pozerám s údivom a beriem zo zrobených, špinavých rúk zhužvanú igelitku pri jej krku.
Drží ju od tela. „Opatrne. Mäsko je ešte teplé. Pre Vás, sestra! Na zdravie!“
Zo spodnej časti kvapká čerstvá, červenučká krv a v hornej časti trčí zlomená rebrová kosť.
„Zabili sme teliatko“, oznamuje mi tento veľký, vychudnutý chlap so žiariacimi očami a úsmevom skrytým v zarastenej, slnkom ošľahanej tvári.
„Ale Vy potrebujete nakŕmiť deti! Pre nich ste mali nechať takú dobrotu!“
„Nemusíte mať starosť, sestra. Oni majú dosť!“ Zvučne sa zasmial a hodil rukou. Zrakom pre istotu uhol.
Kým sme sa takto handrkovali, pred veľkou železnou bránou nášho farského dvora, hrčalo staré auto. Ako spolujazdec v ňom sedel Sergejov syn Váňa. Otec ho vozil všade so sebou. A keď náhodou nebol s ním v aute, tak ho hľadal po celom meste. Váňa veľa pil. Nakoniec, ako jeho otec i brat i ... len jemu sa k tomu pridala ešte schizofrénia, takže nemohol zostávať sám.
A ja som držala v rukách čerstvé mäso. Naša sučka veľmi radostne okolo mňa poskakovala, hoci zuby ostražito cerila na zrobeného, utrápeného muža.
Ďakovala som ako najsrdečnejšie som vedela, ale slovenská pohostinná nátura sa ruskej štedrej duši nemôže rovnať.
Rozhegané auto sa pohlo. Dym z výfuku naplnil dvor a pes sa išiel roztrhnúť od štekania na okolo prechádzajúce psy. Hmm... sloboda zvierat. Chodia si len tak spokojne medzi dvory, deti a smeti, a nikomu neprekáža, že sa premnožujú, túlajú a samostatne živia.
Zabuchla som dvere domu. V hlave sa mi zrodil plán, a to bolo skvelé. Vykostila som hovädzie rebierko, naporcovala mäso. Čoskoro trčala zlomená kosť z veľkého hrnca.
Prídu deti. A ja ich môžem nasýtiť polievkou z teliatka od ich deda.


sr. Alena de ND
 (Spomienky na Kazachstan)

Fero

Ó, áno. Dušičkový čas. Cintoríny sa premenili na rajské záhrady.
Farebné kytice, farebné kabáty, vône kvetov, vône parfumov, horiace sviece, horiace cigarey...
Prechádzam medzi hrobmi. Vybavujú sa mi tváre.
Presne. Spomenula som si. Občas ho vidím ako mi kýva. Kto? Aaaaaaale...volali ho Fero. Niekedy premrznutý na kosť klopal na parapetnú dosku najnižšieho okna nášho domu. Slúžila mu ako vstupná brána, odkladový priestor, či jedálenský stôl.
Chudák. Zarastený, špinavý, smradľavý. V nemocnici ho nechceli. Vraj má veľa bĺch. Neuvedomovala som si to, keď som mu preväzovala otvorené rany na nohách. Neviem, čo bolo v horšom stave – nohy či obväzy. Ale boli aspoň suché. K tomu trochu teplej polievky a desať minút pri horúcom radiátory, ktorý vyhrieval nepodstatnú miestnosť – na prezúvanie obuvy.
Fero, odporný chlap, ktorý sa hanbil jesť svoju polievku po svetle, prichádzal až keď sa zotmelo. A niekedy zo svojho igelitového „kufra“ vytiahol čerstvo vyžobranú novú čokoládu – ako vďačnosť pre mňa.
Ešte stále ho vidím ako mi kýva na pozdrav v bezprstových rukaviciach. Pred kostolom, kam nechcel ani zajsť... ohľady, či svedomie?
Oznámili nám to.
Prechádzam pomaly. Nemal na hrob. A predsa nosil domov v očiach. Ten, kde bol vítaný. Otvorili sa mu brány neba.


sr. Alena de ND