utorok 17. novembra 2015

Biela tma
   Ujúka vietor. Zima je vo svojej najchladnejšej moci. Snehová búrka sa rozháňa
po širokej stepi. Vyzerá nevinne - doma, za závesmi. Ba, dokonca i na cestách, ktoré spájajú panelákové obydlia. No hlavný ťah a výjazd za hranice mesta do stepi...
Policajné vesty svietia zatvárajúc cestu z mesta.
„Do stepi nesmiete! Je to nebezpečné.“
„Ale...my musíme...“, snažíme sa presvedčiť ochrancu zákona. Človeka poznajúceho miestne pomery...
„Dobre, skúste to. Ale prejdete len do prvej obce. Tam budete musieť prečkať buran, prenocovať...možno za dva dni...“
   S pocitom šťastia ženskej chytrosti sa nám nálada vylepšila. Naše malé autíčko uháňa vpred. Oblizujú nás snehové jazyky. Romantika! Vonku zúri zima. Nekonečná rovina stepi je pokrytá bielulinkým, trblietavým snehom. Vietor fučí, kolíše autom. Občas nám zúrivo zapiští do dverových špár. Neberieme ho vážne.
   Kolóna áut sa zväčšuje. Policajtová tvár v kožušinovom limci je bezkompromisná:
„Vráťte sa! Je to neprejazdné.“
Otáčame auto. Nespokojné. Náš pokus nevyšiel. Vraciame sa zahanbené, nahnevané, rozladené. Dnes sa domov nedostaneme. Trápnosť situácie trochu zmierňuje teplá večera a mäkká posteľ. 380 km do Balchaša sme prenechali snehovej búrke...aspoň na dnešnú noc.
Na druhý deň to skúšame znova. Bez výsledne.
Tretí pokus? Od všadiaľ znie: „JE TO NEBEZPEČNÉ!“
   Opäť tá istá procedúra. Zavíjanie vetra striedajú ťahavé, žalostné melódie z audionahrávky o ruskom pútnikovi. Pred nami je kolóna. Väčšina kamiónov, ktoré sa nemôžu pre poľadovicu vydriapať do mierneho stúpania a pár drzých vodičov na malých autách.
„Keď sa kolóna do 15:00 hod. nepohne, vráťte sa!“...znie to drsne a rozhodne. Nepovzbudil nás!... Búrka naberá na sile. Napätie rastie. Neistota prilieva tiež svoj olej do ohňa.
Nárazový vietor spôsobuje silné kolísanie. Z pravej strany kolóny sú autá zapancierované hrubou vrstvou ľadu...neotvoria dvere. Zhoršuje sa to. A to ešte ani nevypršal časový limit. Ako sa dostaneme z kolóny? Ako sa otočiť? Nevidíme autá v protismere. A to žalostivé ujúkanie z CD-čka! Skutočná snehová búrka. Nie že sa nedá prejsť. Už sa nedá ani vidieť!
   Step je nebezpečná. Dobre nám to hovorili. Nechceli ukazovať gesto klopkavého ukazováka na spánky... Dobrí ľudia zadržali radšej svoje búrlivé emócie v tichom nesúhlasnom sprevádzaní.
   Nevidno na cestu, ba susedná kolóna zmizla...v metelici.
„Kde je cesta? Kde je krajnica? Nič nevidím! Kadiaľ mám ísť? Je niečo predo mnou? Už nevidím ani výstražné svetlá!“ Panika medzi šoférom a spolujazdcom narastá. Sedím za nimi. Sledujem cestu a ticho sa modlím. Nepočujem ani vlastný dych.
„Dávaj pozor! Otvorím dvere, aby sme nezišli z krajnice, lebo nás nájdu vedľa cesty a rozmrazia až na jar!“
   Žalostné ujúkanie sa vyštveralo vo svoje stupnici na najvyšší tón, ruský pútnik pokračuje vo svojej ceste opakujúc Ježišovu modlitbu: „Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou!“ Opakujem s ním tieto slová. Všade je biela tma. Predo mnou, za mnou, okolo mňa... Stále očakávam zadný prudký náraz a zapraskanie kostí - kríže alebo väzy. Kedy to príde?
„Ešte žijem, ešte žijem, ešte...“, opakujem si.
Obieha nás auto. Nevidíme ho, ani nepočujeme. Len jeho výstražné svetieľko nás upozornilo, že sme na ceste a vidia nás.
„A čo ďalej? Kde sme? Mali by sme to tu už poznať! Vošli sme do mesta. Step je za nami!“
   Najhoršie, že sa nevieme zorientovať na známom mieste. Je to ako v bludisku. Ukazujú sa zvodidlá, pouličné lampy a, ...biela tma.
Vyviazli sme z pažeráku smrti. Zasvietil displej na mobile. Zvoní.
„Prijmete nás ešte na noc? Neprešli sme. Skoro sme...“
   Nie je dobré prejsť Pánu Bohu cez rozum a nepočúvať miestnych ľudí. Step je vznešená vládkyňa a snehová búrka v nej naozaj zúri.

Sr. Alena de ND
(spomienky na Kazachstan)



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára