SRDCE ŽIVOTA

Snažím sa počúvať ticho.

Všetko naokolo mlčí.

Je ráno.

Sama sa ešte prebúdzam,

no napriek tomu ticho nie je ticho.

Počujem svoje dýchanie,

tichučký šuchot pera šmýkajúceho sa po papieri,

otáčajúcu sa stránku v knihe.

Všetko mlčí.

Hodiny si kráčajú po svojej tikavej dráhe

 a ľudia v diaľke sa snažia dopraviť do práce.

Je ticho.

Všetko je tak ticho,

že počuť priam ako rastie kvet v kvetináči,

ako sa dvíha ortuť na teplomery...

Všetko zahalené tichom.

Vzácnym tichom,

ktoré si vychutnávam ako voňavú kávu.

Môžem povedať,

že ide o životodárne ticho?

Áno.

Veď čo sa v tichu hovorí,

to žije.

Je znakom života.

Ba, samotné ticho nesie v sebe veľkú vzácnosť –

túžbu po živote.

Nehovorí,

že život to je lomoz a šum!

Ale ukazuje na svoje srdce.

Ticho je srdce života.

Veď všetky najrozhodujúcejšie chvíle

rodia sa práve v tichu.

Ticho má svoj rytmus,

tak ako srdce,

a presne rešpektuje jeho údery.

Pýtaš sa,

čo v hodine smrti?...

že srdce už nebije

a ticho je stále prítomné?

Áno. Pravdaže!

Veď očakáva veľkonočné brieždenie.

sr. Alena de ND

Vlastnou rukou - VLK

Vlastnou rukou - MAČIATKO

Vladimírska Madona

   

   Ikona. Opäť ikona. Nádherná Vladimírska Madona v krvavočervenom plášti s Dieťaťom na rukách.

   „Svjataja Rus“ (Sväté Rusko)! Tak mi to znie v ušiach. Skutočne sväté Rusko, ktoré ale na dlho zožral červený drak komunizmu. Ako to je dnes? Ťažko povedať, ale neriešim to. Skôr naopak. Vďačnosť za dedičstvo viery, ktorú uchováva pravoslávie, mi napĺňa srdce hlbokým dojatím. Vďačnosť a zbožnosť sa prelievajú vo mne ako kvapalina v spojených nádobách. Madona! Ako by som ťa vrúcne pobozkala! Nemôžem.

   Našla som si tiché, tmavé miesto na kamennej dlažbe. Opatrne, aby som náhodou, veľmi neobozretnou, nevošla do zakázaného priestoru. Bazilika Narodenia Pána vo Svätej Zemi je rozkúskovaná ako pizza. Každý kút má pod ochranou iné kresťanské spoločenstvo - cirkev.

   Ukradomky si obzerám krásny strieborný ikonostas, bohaté krištálové lustre, horiace olejové lampy. A pohľad na Madonu! Mám rešpekt. Pravoslávny „báťuškovia“ sa pripravujú na bohoslužbu. Ich dlhé rúcha a brady, vysoké čiapky a veľké strieborné kríže na prsiach vo mne zatajujú dych. Priestor musí byť voľný!!

   Rýchlo a energicky chodia dookola. Dymiace kadidlá plné voňavého tymiánu zúrivo štrngajú o závesné reťaze. Ťahavá melódia s „odmieľaním“  nezrozumiteľných modlitieb zoviera vo mne srdce. Radšej sa ani nepribližujem. Zo svojho úkrytu sledujem túto bohopoctu. Len rozmýšľam, že pri ich zúrivej zbožnosti by im viac svedčali do rúk samopaly ako kadidlá na oslavu Boha.

   Čo si o tom asi myslí Boh? Netuším. Pozerám do tváre prekrásnej Madony vytierajúc si slzy padajúce mi po tvári.

30.11.2015

(Spomienka na Svätú Zem)

Sadze a Boh

   

   Opieram si čelo o obhorený oltár. Ťažko povedať, či horel sám alebo sviece okolo neho. Vyzerá desivo. Je tmavý. Z prednej strany – tmavý, až čierny obraz s rozbitým sklom, pod ním uzamknuté dvojité drevené dvierka. Zo zadnej strany dva malé schodíky vyvyšujú miesto pre jedného človeka, pravdepodobne kňaza. Tento malý oltár je prenosný a patrí koptskej cirkvi.

   Som v bazilike Božieho Hrobu vo Svätej Zemi. Dlhá rada, hluk, modlitby prerývané výkrikmi a upozorneniami pravoslávnych popov priťažuje dym z kadidiel a obetných horiacich sviec. Napriek tomu však posvätnosť miesta napĺňa srdce a očakávania.

Vystála som radu, pobozkala Boží hrob a teraz opieram čelo o neznámy oltár. Našla som ho náhodou...informáciou, ktorá ku mne preletela ponad dav: je tam koptská jaskyňa.

   Obchádzam okolo, obzerám si miesta. Pred malou kaplnkou stojí na smrť unavený koptský mních. Nemá sa kedy ani napiť. Od únavy ma skoro nevidí. Gestom ho prosím, aby som mohla zájsť do mini kaplnky, ktorú stráži. Slzy sa mi tlačia do očí, ukradomky ich utieram. Ikona Matky Božej sa na mňa dojímavo díva. Množstvo tenkých sviec a voňavých olejov zaberá i tak malý priestor oltára.

Vojdem dnu. Kľaknem si a rukou sa načiahnem do malého otvoru v oltárnej plachte. Je celkom na spodu. Ukrýva možnosť dotknúť sa Božieho hrobu z druhej strany ako majú všetci ostatní pútnici. Neviem čo ma viac dojíma: kaplnka, dotyk cez tajný otvor alebo unavený mních. Rýchlo si vytieram padajúce slzy. Rýchlym krokom a ďakovným gestom odchádzam.

   A vtedy som to našla. Obhorenú, zadymenú, začmudenú, tmavú jaskyňu a ten oltár. Konečne miesto, kde sa môžem ticho modliť. Moja tichá modlitba v sadzi kadidiel bola vtedy vrúcnym objatím Boha tam, kde nikto nevidel.

   Celá vrúcnosť môjho srdca vyletela k nebu. Práve tu. Na najšpinavšom a najčiernejšom mieste vo Svätej Zemi. Kto mohol vtedy tušiť, že o rok dvadsaťjeden mladých mužov koptskej cirkvi vydá na brehu mora svedectvo viery pred celým svetom svojou mučeníckou krvou!?

30.11.2015

(Spomienka na Svätú Zem)

Biela tma

   Ujúka vietor. Zima je vo svojej najchladnejšej moci. Snehová búrka sa rozháňa

po širokej stepi. Vyzerá nevinne - doma, za závesmi. Ba, dokonca i na cestách, ktoré spájajú panelákové obydlia. No hlavný ťah a výjazd za hranice mesta do stepi...

Policajné vesty svietia zatvárajúc cestu z mesta.

„Do stepi nesmiete! Je to nebezpečné.“

„Ale...my musíme...“, snažíme sa presvedčiť ochrancu zákona. Človeka poznajúceho miestne pomery...

„Dobre, skúste to. Ale prejdete len do prvej obce. Tam budete musieť prečkať buran, prenocovať...možno za dva dni...“

   S pocitom šťastia ženskej chytrosti sa nám nálada vylepšila. Naše malé autíčko uháňa vpred. Oblizujú nás snehové jazyky. Romantika! Vonku zúri zima. Nekonečná rovina stepi je pokrytá bielulinkým, trblietavým snehom. Vietor fučí, kolíše autom. Občas nám zúrivo zapiští do dverových špár. Neberieme ho vážne.

   Kolóna áut sa zväčšuje. Policajtová tvár v kožušinovom limci je bezkompromisná:

„Vráťte sa! Je to neprejazdné.“

Otáčame auto. Nespokojné. Náš pokus nevyšiel. Vraciame sa zahanbené, nahnevané, rozladené. Dnes sa domov nedostaneme. Trápnosť situácie trochu zmierňuje teplá večera a mäkká posteľ. 380 km do Balchaša sme prenechali snehovej búrke...aspoň na dnešnú noc.

Na druhý deň to skúšame znova. Bez výsledne.

Tretí pokus? Od všadiaľ znie: „JE TO NEBEZPEČNÉ!“

   Opäť tá istá procedúra. Zavíjanie vetra striedajú ťahavé, žalostné melódie z audionahrávky o ruskom pútnikovi. Pred nami je kolóna. Väčšina kamiónov, ktoré sa nemôžu pre poľadovicu vydriapať do mierneho stúpania a pár drzých vodičov na malých autách.

„Keď sa kolóna do 15:00 hod. nepohne, vráťte sa!“...znie to drsne a rozhodne. Nepovzbudil nás!... Búrka naberá na sile. Napätie rastie. Neistota prilieva tiež svoj olej do ohňa.

Nárazový vietor spôsobuje silné kolísanie. Z pravej strany kolóny sú autá zapancierované hrubou vrstvou ľadu...neotvoria dvere. Zhoršuje sa to. A to ešte ani nevypršal časový limit. Ako sa dostaneme z kolóny? Ako sa otočiť? Nevidíme autá v protismere. A to žalostivé ujúkanie z CD-čka! Skutočná snehová búrka. Nie že sa nedá prejsť. Už sa nedá ani vidieť!

   Step je nebezpečná. Dobre nám to hovorili. Nechceli ukazovať gesto klopkavého ukazováka na spánky... Dobrí ľudia zadržali radšej svoje búrlivé emócie v tichom nesúhlasnom sprevádzaní.

   Nevidno na cestu, ba susedná kolóna zmizla...v metelici.

„Kde je cesta? Kde je krajnica? Nič nevidím! Kadiaľ mám ísť? Je niečo predo mnou? Už nevidím ani výstražné svetlá!“ Panika medzi šoférom a spolujazdcom narastá. Sedím za nimi. Sledujem cestu a ticho sa modlím. Nepočujem ani vlastný dych.

„Dávaj pozor! Otvorím dvere, aby sme nezišli z krajnice, lebo nás nájdu vedľa cesty a rozmrazia až na jar!“

   Žalostné ujúkanie sa vyštveralo vo svoje stupnici na najvyšší tón, ruský pútnik pokračuje vo svojej ceste opakujúc Ježišovu modlitbu: „Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou!“ Opakujem s ním tieto slová. Všade je biela tma. Predo mnou, za mnou, okolo mňa... Stále očakávam zadný prudký náraz a zapraskanie kostí - kríže alebo väzy. Kedy to príde?

„Ešte žijem, ešte žijem, ešte...“, opakujem si.

Obieha nás auto. Nevidíme ho, ani nepočujeme. Len jeho výstražné svetieľko nás upozornilo, že sme na ceste a vidia nás.

„A čo ďalej? Kde sme? Mali by sme to tu už poznať! Vošli sme do mesta. Step je za nami!“

   Najhoršie, že sa nevieme zorientovať na známom mieste. Je to ako v bludisku. Ukazujú sa zvodidlá, pouličné lampy a, ...biela tma.

Vyviazli sme z pažeráku smrti. Zasvietil displej na mobile. Zvoní.

„Prijmete nás ešte na noc? Neprešli sme. Skoro sme...“

   Nie je dobré prejsť Pánu Bohu cez rozum a nepočúvať miestnych ľudí. Step je vznešená vládkyňa a snehová búrka v nej naozaj zúri.

Sr. Alena de ND

(spomienky na Kazachstan)

Križevac

   Oťaželi mi údy. Ústa suché a vyprahnuté. Chvejúce sa kolená, bledá tvár. Nenápadná otázka okoloidúcej: 
„Sestri, máš čokoládu? Daj si kúsok!“, ma upozornili na vážnosť situácie. Záťaž, pôst, horúci deň...

   Výstup na horu Križevac v Medžugorií... Miesto veľkých obrátení, kajúcich skutkov, presýtené modlitbami. Horlivosť by tu u mňa bola. Snažila som sa držať krok i medžugorský pôst (o chlebe a vode). Tak, ako nás vyzývali. Zrejme to bolo nad moje sily. Mladá, hlúpa, neskúsená.

Ale tie vykrivené členky medzi kamením na výstupe...čo členky! Okoloidúci mali nohy bosé. Hybko sa im ohýbali medzi kamením. Čo na tom, že boli rozdrásané do krvi? Obdivovala som ich. Zdalo sa mi to šialené. Bola to silná viera, či vysoký prah bolesti?

Pot mi stekal po tvári a zásoba vody sa hlásila o svoj záverečný preslov. Medzi prstami sa prešmykovali zrniečka ruženca. Do dnes nechápem ako sa to dá: strmo stúpať a odriekať modlitbu ruženca, dokonca nahlas!

   Vystúpili sme. Spokojní so svojím pokáním, modlitbou a rozbitými nohami. Stretli sme Boha? Pochopili niečo z toho, čo nám chcel povedať?

   Mnohí áno. Posilnení, povzbudení, nadchnutí vracali sa domov. Zostupujeme. Cestu nám zastáva akási žena, s dieťaťom. Bľabocú čosi nezrozumiteľné vo svojej reči a idú od pútnika k pútnikovi. Niekto si  siahne do vrecka, iný zhodí ruksak z pliec. Robím podobne, keď sa nedá odmietnuť ten malý votrelec.

   Nemám ani kúsok chleba, pre každý prípad, aby ma to nepokúšalo na ceste. Ale cukríky vo farebnom papierovom šulci sa mi zdajú príťažlivejšie pre toho chlapca. Podávam mu ich s hrdým vedomím veľkodušnosti. Musím sa zaprieť, ale aspoň niečo do žobravých rúk.

Pýta chlieb...?... nerozumiem. Veď dala som mu, čo som chcela!... V tých očiach je prosba. A v každom dare pútnika, len hlúposť z nadbytku sa prezrádza. Miesto chleba-cukrík, keksík, možno detský džúsik...

   Bože, a tu je bieda! V utečencoch pred bratovražednou smrťou. A hladom.

Zúfalá prosba o kúsok chleba zostane mi navždy v pamäti. Gesto kňaza pri pozdvihovaní Krista nebýva tak vrúcne, tak plné Boha, ako tie detské ruky zopnuté s kúskom „nepotrebného“ chleba bozkavajúc ho najprv svojimi perami.

   Stretla som Boha? ...stretla...V kúsku chleba...

Sr. Alena de ND

(spomienka na Medžugorie)